Malawi – si šťastný?

Šiesty deň v Afrike. Opäť nové miesto, noví ľudia, nové jedlo, nové zážitky. Ale predovšetkým jeden nový, dovtedy nepoznaný pocit vo mne.

Päť chlapcov a sto otázok

S naším sprievodcom brázdime „ulice“ malého mestečka Kande na severe krajiny, kúsok od jazera Malawi. Plán na dnes: miestna škola a nemocnica.

Hneď za bránou kempu sa na každého z nás „nalepilo“ minimálne päť miestnych chlapcov. Bezchybnou angličtinou nás spovedali: odkiaľ sme, čo u nás pestujeme, kedy sa ženíme a vydávame, aký máme školský systém, čo sa dá kúpiť v našich obchodoch. Spovedanie turistov je pre nich jediný spôsob, ako sa dozvedieť niečo o svete.

Na revanš nám porozprávali všetko o svojej dedine. Má 4 000 obyvateľov a jedného vodcu, ktorý sa o všetko stará. A má jednu školu:

• 1 400 detí a 12 učiteľov
• v jednej triede sa o lavice „bije“ 140 detí – tie chudobnejšie bez pera môžu len počúvať
• deväť povinných predmetov a na konci skúška, ktorá rozhodne o strednej škole
• a keď ju dieťa zvládne, rodičia riešia ďalší problém: 150 dolárov ročne na školné

Sieťka nad posteľou je luxus

Po pár minútach chôdze sme v dome sprievodcovho brata. Žiadna ukážka pre turistov – skutočné malawské obydlie. Do jednej z izieb ma s hrdosťou zaviedol jej majiteľ: šesťročný chlapček s najkrajším úsmevom, aký som kedy videla.

Na zemi stará špinavá deka. On mi ju ukazoval s hrdosťou v očiach, ja som sa snažila skryť šok a ľútosť. Potom ukázal na sieťku proti komárom nad posteľou – dar od turistov. Až vtedy som pochopila, že toto je luxus.

Jeden doktor pre celú dedinu

V škole nám deti s radosťou pózovali pred fotoaparátmi a pretekali sa, komu urobíme viac fotiek. Potom nemocnica. Ten, kto nevidel, neuverí.

Jeden jediný doktor v celej dedine. Pracuje 24 hodín denne a je niečo ako boh – jediný študovaný človek široko-ďaleko. Na chodbe pred našimi očami zomierala babička. V ukrutných bolestiach, len v kruhu rodiny, bez doktora – ten práve asistoval pri pôrode. Nový život vyhral nad tým starým.

Rozhodli sme sa, že na dnes sme videli dosť, a vrátili sme sa do kempu.

Dievčatko, ktoré ma chytilo za ruku

Cestou späť ku mne podišlo dievčatko. Mlčky ma chytilo za ruku a bez slova kráčalo so mnou. Po chvíli sa opýtalo, odkiaľ som. Na odpoveď „Slovakia“ vygúlilo oči, stislo mi ruku ešte pevnejšie a povedalo: „Coooool, si prvý človek zo Slovenska, ktorého poznám!“

Lámavou angličtinou sa vypytovalo na Slovensko a ja som s radosťou odpovedala. Tá iskra v jej očiach sa nedá opísať. Pred kempom som jej povedala, že tu sa musíme rozlúčiť – miestni kvôli bezpečnosti dnu nemôžu.

A v hlave som si začala preratávať, koľko ma tento rozhovor a držanie za ruku bude stáť. Poznám to z Ázie, kde každý za všetko vždy niečo chcel. Dievčatko sa ma s malou dušičkou opýtalo o „láskavosť“:

„Prosím ťa, mohla by si mi z tvojej krajiny poslať pohľadnicu?“

Čo? Pohľadnicu? Myslíš obálku? Plnú peňazí, či čo? Nie. Pohľadnicu. Najlepšie obrázkovú, aby videla, ako vyzerá Slovensko.

Tak to ma podrž. So slzami v očiach, hrčou v hrdle a výčitkami som jej podala pero a papier. Napísala mi adresu, poďakovala a odišla. Či tú pohľadnicu dostala, sa nikdy nedozviem – odpoveď by ju stála 2–3 doláre a to je veľmi veľa. Pár minút mi trvalo, kým som to „predýchala“.

Ako málo stačí k šťastiu

Sieťka nad posteľou. Informácie z úst cudzinca. Doktor. Pero. Fotografia. Pohľadnica. Veci, nad ktorými sa my ani nepozastavíme.

Nabudúce, keď sa budeš sťažovať na večne vybitý iPhone, na skriňu plnú vecí, v ktorej si nemáš čo obliecť, na autobus, ktorý mešká tri minúty, alebo na preplnený jedálny lístok, z ktorého si nevieš vybrať – spomeň si na Kande. A ver mi: si šťastný. Si veľmi šťastný.