Kostarika naposledy

Naše sedemdňové dobrodružstvo bolo po štyroch dňoch narušené potom, ako si moja “ne-scestovaná” kamoška Anička pri cestovaní miestnym autobusom odložila svoj ruksak, do horného úložného priestoru nad hlavou. Pomyslite si a čo je na tom? Na Slovensku sa to robí bežne, žiaľ na Kostarike, kde je veľká chudoba je to znamenie toho, ako sa ľahko, keď si turista na chvíľu zdriemne, dostať k slušnému balíku peňazí.

Cesta nám trvala cca 5 hodín a na poslednej zastávke, keď sme sa zberali na odchod Anna zistila, že jej ruksak sa nenachádza tam, kde ho položila a vôbec, nebol nikde v autobuse. Teraz čo?

Prvá zastávka – polícia.

Boli ste už niekedy na polícii v chudobnej krajine? Ak nie, prichádzate o veľa ale vedzte, je to len pre silné žalúdky. Smrad, pot, cigaretový dym a inak nešpecifikovaný smrad, sa ani nedá opísať. Pri pohľade na trestancov ktorí tam ležali mnohí vo vlastných výkaloch v klietke ako pre psov sme mali čo robiť, aby nás z policajnej cely nepreviezli hneď do nemocnice. Tri hodiny “zabité” a z toho sme dve čakali na miestneho, ktorý ako tak vedel po anglicky. Spísali sme zápisnicu a vybrali sa do poisťovne.

Druhá zastávka – poisťovňa.

Zážitok! že sa Kostaričanom nechce robiť nám bolo jasné, hneď ako sme vystúpili z letiska, kde sme miestnych museli prosíkať aby nás odviezli tam, kde sme chceli. V poisťovni sme si vystáli obrovskú radu, a na jej konci nám úradník povedal, že nám chýba ten a ten papier, ktorý dostaneme pri okienku vedľa, kde bola opäť obrovská rada. Dve hodiny zbehli ako nič.

Napadlo nám, že by sme mali kontaktovať slovenskú ambasádu, možno nám poradia. Mobily bez roamingu nefungovali, skúšame miestny telefón. Hold – smola pevné linky v Costarice sú zablokované pre volania do zahraničia. A keďže najbližšia slovenská ambasáda bola v Mexiku, mali sme jednoducho smolu. Mohli sme to skúsiť e-mailom.

Po vybavení všetkých formalít na mieste činu sme nasadli na prvý autobus smer San Jose, mali sme posledné tri dni pred odletom a pevne sme dúfali, že všetko stihneme vybaviť. Ubytovali sme sa v hosteli oproti ambasáde, aby sme to mali k nim na skok.

Ambasáda číslo jeden: Španielska

A to preto, že Slovensko nemá v Kostarike ambasádu. Tam prebehlo všetko hladko.

Prosíme ich, aby náhradný doklad vybavili ešte dnes, že o 3 dni letíme spať do USA. KAM? do USA. Veď ste predsa Slovenky. Áno, áno, ale žijeme v Amerike. Výbuchy smiechu… to sa nedá, tam Vás nepustia. MUSÍ SA DAŤ hovoríme im.

Ambasáda číslo dva: Americká

Kým sa do tej španielskej dá dostať jednoducho, ladným pohybom kľučky kde Vás hneď s úsmevom privíta úradník, na tu Americkú by ste sa nedostali bez toho, aby ste sa im tam vypromedovali v spodnom prádle, a ukázali celý obsah kabeliek. Dokonca aj SbSkár chce vedieť, čo sa vlastne stalo, načo sme tu. Vysvetlili sme mu našu “situejšn”, pozrel na nás ako na mimozemšťanky a s americkým úsmevom a povedal len good luck dear.

Akoby Američanom nestačilo vidieť vás osobne, musíte vyplniť ONLINE formuláre tak na 30 strán. Ani Steve Jobs by to na počítačoch “386ke”, ktoré sme našli v jedinej počítačovej herni v San Jose nezvládol tak, ako my dve. Prvý deň úspešne za nami.

Dva dni do odletu.

Beháme po San Jose ako splašené husi, španielska ambasáda – americká ambasáda, nervy – banka, stresy – fotograf – americká ambasáda, prosby – banka, nervy! – španielska ambasáda – rozhovor so slovenskou ambasádorkou z Mexika – americká ambasáda, stresy…..čítaj tri krát od hora dole.

Druhý deň za nami a my v rukách držíme aspoň papier, ktorý je akousi náhradou pasu. Anna sa na chvíľu stáva Španielkou Oleeee.

Posledný deň – zajtra letíme „domov“ do Ameriky.

O siedmej budíček, ja Anne vyzdvihujem fotky na jej nové víza zatiaľ čo ona behá na španielsku ambasádu po výpis z registra trestov. Nonsens čo všetko amíci potrebujú nato, aby Vás do ich zasvätenej zeme pustili. Taxík na americkú ambasádu. Vystáť radu, a je to tu, Anna vychádza s blaženým úsmevom a s papierom v ruke. Víiiiiiizaaaaaaaaa. Od radosti s nami plače, huláka aj náš nový kamoš SBSkár John. Máme to ide sa domov. Huráaaaaa

Hopsáme si do hotela pobaliť sa. Víza a posledný deň na Costa Rice oslávime v najlepšej reštaurácii Machu Pichu veľkým pivkom a sme nesmierne radi, že túto dovolenku máme za sebou. Nekrič hop, kým nepreskočíš, či ako to je? áno tak.. píiiip e-mail určite ďalšie gratulácie od známych. Po prečítaní ma oblial studený pot, slzy v očiach, guča v hrdle. Aňa, v New Yorku je tornádo zrušili nám let. PLAAČ. my chceme ísť domoooooov. Plač.

Naše “dobrodružstvo” totižto aj napriek všetkému, čím sme si museli prejsť nie je vôbec na konci. Plač.

Ráno sme sa dostavili tak či tak na letisko odhodlané letieť hoci kde, len preč z Kostariky. Opäť prosby, dlhé rady, prosby, dlhé rady. Až dovtedy, kým v rukách nedržíme letenku kdesi do Južnej Caroliny v USA.

Na letisku v USA sme museli prenocovať, mne sa podarilo odletieť do San Franciska hneď na druhý deň ale situácia v New Yorku bola vtedy taká kritická že Anna musela nocovať na letisku dve noci. Bez vecí…