Canyoing v Slovinsku

Slovinsko patrí medzi moje najobľúbenejšie krajiny, neviem či je to názvom, ktoré je až tak veľmi podobné Slovensku, že cudzinci nebadajú rozdiel alebo tou čistotou, prijateľskými ľuďmi, športovými možnosťami a nádhernou prírodou.

Ako veľký fanúšik raftingu som si nenechala ujsť príležitosť okúsiť priezračné čistú vodu rieky Soča a vyblázniť sa na jej vlnách v rafte. Nebyť tej priateľskej pohostinnosti Slovincov a ich Travarice, ráno, by sa mi bolo raftovalo omnoho lepšie, bez opice…

Prvá WW III obtiažnosť, prvý pád a ja s radosťou strácam vo vlnách studenej Soče moju opicu. Kiež by ju chcelo na tých kameňoch otrieskať viac. Aby sa dlhšie nevrátila. Pokriky inštruktora toto nie je dovolenka! toto je makačka! tak zaber, makaj, pádluj beriem vážne. Pádlujem o sto-šesť aby som dohnala moju ležérnosť z prvého úseku.

Vyše troj-hodinový splav striedali nádherné prírodné scenérie a splavy, ktoré testovali našu zručnosť. Soča patrí medzi najkrajšie a vodácky najatraktívnejšie alpské rieky, obtiažnosť Soče závisí od ročného obdobia. Podľa toho, skúsení vodáci pre klientov vyberajú úseky rieky. My sme mali šťastie a rieka nás poriadne potrápila kvalitnou adrenalínovou jazdou.

To sme ešte ale netušili aký adrenalín nás čaká na druhý deň.

Tu vestu máš príliš širokú, potrebuješ užšiu, helma veľmi lieta, vymeň si ju za menšiu. Topánky majú tlačiť, neopren zapnúť ku krku, náramky, retiazky a iné zbytočnosti si so sebou neberte. Toto nieje dovolenka, toto je makačka!

Do týchto „príjemných“ inštrukcii sa „prebúdzam“. Stále nechápem, načo ten rozruch, veď ideme na canyoning. Že to nebude streľba kanónom mi dôjde. Ale načo ten rozruch okolo výstroja, keď v brožúrach čítam, že canyoning je vraj ako prírodný tobogan. A na tých som ja zodrela nie jedny plavky. Pasujem sa za experta na tobogany.

Prvé prírodné šmykľavky, zostupy kaňonmi a tiesňavami horských riečok zvládam ako expert. Pri prvom skoku cca 7-8 metrov, keď mi inštruktor do vody podo mnou hodí kamienok so slovami presne TAM musíš skočiť, NEDÝCHAM. Veď v strede je obrovský balvan! áno viem, práve preto musíš skočiť TAM. V priezračnej smaragdovej cca 12 stupňovej (ďakujem za vynález zvaný neopren) vode, opäť končí kamienok a za ním mám nasledovať JA. Vraj sa nemám pozerať dole, vraj mám odskočiť čo najďalej, vraj sa mám poriadne nadýchnuť, vraj. Srdce mi ide vyskočiť z hrude a „jabĺčka“ v kolenách znejú ako detská hrkálka.

Zhlboka sa nadýchnem, zavriem oči, zovriem päste a.

Práaaaaask.

Po vynorení kontrolujem všetky moje končatiny. Sú ok a sú celé. Váaaaaaau. Adrenalín by som vtedy mohla predávať na kilá a netrpezlivosť po ďalšom takom skoku na tony.

Po tomto skoku, keď viem, že dokážem aj to, čo som si myslela, že nedokážem, si canyoning užívam ešte viac. Kaňonmi sa šmýkam, ako neriadená strela. Skoky do vody si úplne užívam, neodradí ma ani tá výška. Ani môj strach z výšok.

Ďalšie menšie zaváhanie pociťujem pri zlaňovaní 12 metrovej steny kedy sa po pohľade dole ťažko snažím zosúladiť ruky, nohy. Dôverovať skobám a na pohľad tenkému lanu chvíľu trvá. Najlepšie je, vraj, nepozerať sa dole. Vďaka šmykľavému povrchu sa na chvíľu ocitám mimo svojho trajektória a s vypúlenými očami hľadám pomoc inštruktora, ktorý mi dáva rady zo zeme. Aj toto menšie zaváhanie zvládam. A o chvíľku pokrikujem na parťákov z dola, ktorí majú zlanovanie ešte pred sebou.

nepozeraj sa dole, je to lepšie, jednu nohu za druhou pomaličky, ideeeš, to dáaaš už si skoro dole. 

Veď to poznáš – po boji je každý generál.