Dvadsaťštyri hodín v autobuse, žiadna angličtina, rodina, ktorú som v živote nevidela. A jedna veta od cudzieho chalana, ktorá pomenovala celý môj ďalší život.
Klobúk dole
Sedím v autobuse Student Agency a čelo mám oprené o sklo. Predo mnou 24 hodín cesty do Londýna a za oknom sa striedajú diaľnice, benzínky a krajiny, ktoré vidím prvýkrát v živote.
Celý život som snívala o Amerike. Amerika, Amerika, Amerika – zaklínadlo dievčaťa zo Svitu spod Tatier. A predsa sedím v autobuse do Anglicka. Prečo? Dodnes presne neviem. Asi kvôli angličtine. A kvôli tichému hlasu vzadu v hlave: keby sa niečo stalo, si stále v Európe. Blízko domova. Nie za „veľkou mlákou“.
Píše sa rok 2006. Žiadne iPhony, žiadne Google Mapy, žiadny prekladač vo vrecku. Kto sa vtedy chcel odvážiť von, išiel robiť au-pairku do Anglicka – prešli si tým všetci, ktorých som poznala. Tak som si po strednej naplánovala ročnú „pauzu“. Rodičia sa báli, ale podporili ma. Ani jeden z nás vtedy netušil, že z jedného roka bude nakoniec desať.
Vedľa mňa sedí starší chalan, ktorý už v Anglicku žije. Celú cestu neprehovoríme ani slovo. Až pred Londýnom sa zrazu otočí: kam ideš, čo tam budeš robiť?
Poviem mu pravdu. Idem robiť au-pairku. Rodinu som v živote nevidela. A po anglicky neviem skoro nič.
„Wow. Tak ty máš teda riadnu odvahu. Klobúk dole.“
Vtedy som nad tým nepremýšľala. Mám devätnásť a slovo odvaha mi príde priveľké – veď len sedím v autobuse. Až o roky neskôr mi dôjde, že ten cudzí chalan pomenoval niečo, čo som ja sama v sebe ešte len mala objaviť.
Am gud, thank ju
Na Victoria Coach Station ma čaká cudzí muž a v ruke drží moju pasovú fotku. Usmeje sa a niečo povie. Nerozumiem ani slovo.
„Am gud, thank ju,“ odpovedám.
To je v tej chvíli celá moja angličtina. A s ňou idem do rodiny so šiestimi deťmi.
Grécka rodina – jedna dcéra, päť synov, najmladší Alexander má sotva dva roky a práve on je „môj“. Prvé týždne žijem v pantomíme: deti na mňa štebocú, ja sa usmievam, kývam hlavou a hádam. Všetky tie roky angličtiny zo školy sa rozpadli pri prvej reálnej vete. Cítim sa, akoby ma vysadili niekde v Číne.
A potom sa mi pokazí mobil.
Dnes maličkosť, vtedy katastrofa – som odrezaná od sveta. Devätnásťročné dievča na druhom konci Európy, ktoré nevie zavolať domov. Telefonuje sa cez medzinárodné karty: kúpiš kartu s kódom a vytočíš ho z pevnej linky. Lenže ja netuším, že niečo také vôbec existuje. Mama doma šalie a vyzváňa agentúre, cez ktorú som odišla. Agentúra volá mne.
A tak stojím pred londýnskou trafikou a v hlave si dokola nacvičujem jednu jedinú vetu.
Kúpiť si telefónnu kartu. Banalita, povieš si. Pre mňa vtedy obrovská výzva. Dnes sa na tom smejem, ale práve pred tou trafikou som prvýkrát pochopila: odvaha nie sú veľké gestá ani skoky z lietadla. Odvaha sú obyčajné dvere, za ktorými ťa čaká jazyk, ktorý neovládaš. A ty ich aj tak otvoríš.
Z pantomímy do života
Dala som si vtedy slovo: som tu preto, aby som sa naučila po anglicky. Mala som šťastie – môj host dad pracoval v školstve a zariadil mi intenzívny kurz v jazykovke v Golders Green. Trieda ako malý svet: Taliani, Španieli, Nigérijčanka. A jedna Slovenka, ktorej som sa oblúkom vyhýbala – neprišla som si predsa do Londýna pokecať po slovensky. 😊
Prvé týždne? „How are you?“ – „I’m good.“ Ale potom sa to zlomí. Angličtina sa na mňa začne lepiť, z pozdravov sú rozhovory, z rozhovorov spoločné obedy, na ktorých sa smejem na vtipoch v cudzom jazyku – a rozumiem im. A raz, cestou domov, mi to dôjde naplno: už sa nebojím.
Voľné dni patria Londýnu. Kupujem si tlačenú mapu (žiadna navigácia, pamätáš?), vyberiem si na nej miesto, naštudujem autobusy a idem. Dievča spod Tatier s papierovou mapou uprostred veľkomesta.
Do Anglicka som odišla s vetou „am gud, thank ju“. O pár mesiacov neskôr som sedela na pohovore v novej rodine a plynulo odpovedala na všetky otázky. Ale o tom – a o jednej nedeli za volantom, na ktorú nikdy nezabudnem – až nabudúce.
Odvaha nie je nemať strach
Nabudúce, keď budeš stáť pred niečím novým a neznámym – nová práca, cudzia krajina, jazyk, ktorý neovládaš – spomeň si na devätnásťročné dievča pred londýnskou trafikou.
Odvaha nie je nemať strach. Odvaha je otvoriť tie dvere aj tak. A klobúk dole pred každým, kto ich otvorí.